Soulwork - systémový koučing vzťahov

Kosjenka Muk (Záhreb) trénuje Soulwork Systemic Coaching po celom svete.
Napísala knihy: Emotional Maturity a Verbal Self-Defence.

V spoločnosti s nízkou mierou emocionálnej zrelosti, kde len zopár ľudí prežíva niečo ako skutočne dobrý pocit byť sám sebou, je dobré vyskúšať si, čo vlastne sebaúcta je.
To čo píšem, je ďaleko komplexnejšie a širšie ako je definovaná samotná sebaúcta - že niekto nejako koná alebo ako ľudia vnímajú sami seba.

Chcem hovoriť o pocite hlbokého vnútorného naplnenia, čistej radosti z existencie, zážitku, ktorý je viac ako milovať seba samého alebo prežívania seba ako fontány lásky. Chcem hovoriť o tom, keď vy sám/a ste láskou. Potom "láska pre seba" je iba zbytočným racionálnym vynálezom. Sebaúcta nemusí adekvátne popísať tento vnútorný pocit, hoci môže byť použitá na popísanie vonkajších prejavov v každodennom živote, ktoré vyplývajú z tohto pocitu.

Aj keď hovoríme o vonkajších prejavoch, sebaúcta v našej spoločnosti nie je bežná, takže ju možno interpretovať rôznymi spôsobmi.

Mnoho storočí boli naši predkovia vedení k tomu, aby boli oddaní k pravidlám a ku kostolu. Aby sa to dosiahlo, ľudia boli nútení vzdať sa svojich prirodzených túžob pre slobodu a hojnosť, aby mysleli menej na seba, aby potlačili svoju prirodzenosť, autentické pocity a vysnívané ciele. Počas storočí, boli ľudia od detstva vychovávaní v strachu, vine a hanbe. Nielen pre malé chybičky vo svojich prejavoch, ale pre emócie ako také ("Hnev je smrteľný hriech"). Pocity lásky pre seba, prežívanie seba ako lásky samotnej, ako jedinečnej ľudskej bytosti - by automaticky znamenalo vzdať sa týchto presvedčení, ktoré boli infiltrované do ich duše. Emocionálna zrelosť teda nebola dovolená.

Aby boli ľudia presvedčení, že pocity sú zlé, museli byť presvedčení, že oni samotní sú zlí ako takí. Že sú hriešni a nehodní vo svojej prirodzenosti. Keď deti v takomto prostredí vyrástli a mali svoje vlastné deti, ktoré mali svoje detské pocity a želania, boli pre nich jednoduchšie obviňovať ich že sú "zlé" alebo "sebecké", ako priznať si svoje vlastné pocity strachu, viny a hanby, ktoré boli desaťročia potlačené.  A tak boli vina a strach prevedené na ďalšie generácie.


Fyzikálny zákon hovorí, že energia sa nemôže stratiť. Môže len zmeniť svoju formu. Podobne je to aj s emóciami. Prirodzené a autentické ľudské emócie sa nemôžu stratiť - dokonca ani po nespočetných pokusoch počas mnohých storočí.

Potlačené emócie sa v nás držia a snažia sa odovzdať nám správu. Ak im to nedovolíme vedome, tak podvedome vyhľadávame úľavu či vyslobodenie - často charakterizovanú ako deštruktívnu. Klebety, pokrytectvo, depresia, závisť a zlomyselnosť boli "ventily na uvoľnenie tlaku" počas mnohých generácií. Ale skôr či neskôr sebakontrola stratí nadvládu nad tlakom z nazbieraných emócií a potom vkročíme do ďalšieho extrému.

Toto sa deje v našej civilizácii teraz. Nazbieraná deštruktivita rastie pomocou nekonečného množstva obrazov násilia a nezrelého správania v TV. Mladé generácie, ktoré boli na jednej strane vychovávané v tradíciách a na druhej strane na nezrelých modeloch v TV, ktoré dávali správu, že deštrukcia je OK, a smerom k ďalšiemu extrému - od otvorenej sebeckosti a arogancie až k agresii. Takáto agresia je často nazývaná sebaúcta, čo je jeden z dôvodov zo zmätkov v tomto slove.
Je ľahké uveriť falošným obrazom sebaúcty a tiež falošným pocitom moci, ktoré deštrukcia dokáže dať. Keď raz zažijete skutočnú sebaúctu, prestane hľadať modely, aby ste sa zorientovali.

Ak ste niekedy cítili aroganciu, neúctu alebo agresiu - asi ste si všimli, že to bolo nepríjemné. Namiesto lásky k sebe, sú tieto zážitky založené na strachu, obrane a pokusoch odvrátiť vnímané nebezpečie. Alebo sa len pokúšame potlačiť nepríjemné pocity. Na druhej strane, keď sa máme radi a sme so sebou spokojní, sme spontánne príjemní a viacej schopní vidieť, čo je pozitívne  a aké vlastnosti druhí ľudia majú. Teda, plné prijatie seba je prirodzene spojené s prijatím druhých ľudí. Uvedomíme si, že ľudskosť je v nás všetkých tá istá, a teda tú ktorú nájdeme v nás samých, tú hľadáme aj v druhých.

Sebaisté a egocentrické správanie, bez porozumenia a rešpektu k druhým, to nie je sebaúcta, ale iba make-up na nepríjemný sebaobraz. Možno ste zažili, že ste nemuseli zámerne dokazovať alebo preukazovať tie vlastnosti, ktoré naozaj máte. Preto potreba ukazovať alebo dokazovať si, znamená, že ste si neistý o svojich kvalitách a že im plne nedôverujete.

Väčšina z nás v sebe nesie nejaké limitujúce presvedčenia o sebe, s následkom potreby dokazovať si a druhým pravý opak. Toto je silná nutkavá potreba, ktorá sa ťažko ovláda a niekedy si je ju aj ťažké vôbec uvedomiť. O to viac, že to po čom dychtíme je motivovavé práve touto potrebou. Aké by to bolo, keby sme namiesto tejto potreby cítili skutočne dobrý pocit zo seba? Koľko energie a času vo všetkých oblastiach našich životov by ostalo voľných pre oveľa užitočnejšie veci?

Skutočná sebaúcta a rešpekt k druhým

Vo vonkajšom správani je sebaúcta prejavovaná ako rešpekt k svojim pocitom, potrebám a požiadavkám, presne tak ako tým, ktoré majú druhí ľudia. A to tak, že ich vidíme rovnako schopných a silných vidieť nás rovnako. Nie je tam žiadny strach z opovrhnutia (čo je v skutočnosti strach zo seba-opovrhnutia!!!). Potreba ignorovať seba, aby sme sa mohli starať o druhých zmizne, pretože pochopíme, že oni sa dokážu postarať sami o seba. A čo je veľmi dôležité, majú na to právo.

Hnev a odpor, ktorý môžeme cítiť v situáciách, keď sa druhí snažia vyjadriť svoje nepríjemné pocity z nášho správania, alebo nás hoc varovať, že sme narušili ich osobné hranice, nie je nič iné, ako obranný mechanizmus, ktorý prekrýva hlboko podvedomé presvedčenia, že si nezaslúžime stáť sami za sebou. Takéto presvedčenia sú zvyčajne vytvorené vo veľmi rannom veku. Keďže naša bytosť cítila, že tieto presvedčenia sú akosi neprirodzené a bráni sa im - no v detskom veku nevie ako sa s tymito pocitmi vyrovnať, takže neskôr sú tieto pocity prekryté nutkavou potrebou, že spôsob ako seba samých môžeme vidieť ako dobrých je, že podceňujeme druhých a ich potreby.

Zdravé a šťastné dieťa, ktoré sa nenaučilo cítiť trápne zo seba samého, bude spontánne vyjadrovať svoje želania a pocity bez rozmýšľania či ich ukryť - pokiaľ ho nenaučia opak. Zdravé dieťa je primárne zamerané na seba, a prirodzene, hoci nie vedome či racionálne, očakáva že druhí fungujú rovnako.

Byť zameraný na seba - neznie to sebecky? Ano, normálne sa to nazýva sebectvo. Často je ľahšie vidieť to ako sebectvo u druhých, ako konať týmto spôsobom, konfrontovať, povedať "nie" alebo stáť si za svojim. Rešpekt k druhým ľuďom je základná časť skutočnej sebaúcty. Ja to chápem aj ako rešpekt k osobným možnostiam každého človeka, keď sa vyhneme tomu, aby sme im zámerne ublížili alebo ohrozili ich slobodu - ale tiež ako rešpekt k ich vlastnej sile a zodpovednosti nastaviť a chrániť svoje hranice. Inými slovami, aby nás varovali, že robíme niečo, čo im je nepríjemné.

Keď hovorím o zameriavaní sa na seba, mám na mysli, že iba vy dokážete vedieť, čo chcete a potrebujete, a teda že nemôžeme očakávať od kohokoľvek iného, aby to vedel za nás. Rovnako, my nemôžeme vedieť čo chcú druhí ľudia alebo čo cítia, a je iracionálne si myslieť že môžeme. Keďže každý z nás má inú povahu a skúsenosti, často sa stáva že sme vedľa, aj keď sme presvedčení, že vieme čo druhá osoba cíti alebo si myslí.


A naopak, ľudia, ktorí sú s dieťaťom v jednom prostredí a nedokážu nastaviť svoje hranice alebo slušne vyjadriť čo chcú, obviňujú a manipulujú druhých. Toto je spôsob, ako sa deti naučia cítiť vinné, pokiaľ sú spontánne a úprimné, a začnú tiež používať manipuláciu. Ľudia, ktorí sa naučili, že budú potrestaní, ak sú úprimní a pýtajú si čo chcú, budú očakávať od druhých, že im budú "čítať myšlienky" a predvídať ich potreby, čo je nepríjemné bremeno pre každého a hlavná príčina hádok medzi ľuďmi.

Zamerať sa na seba znamená prevziať plnú zodpovednosť za seba a vidieť túto zodpovednosť ako právo každého urobiť to isté. Keď sa každý cíti v pohode a že môže povedať a vyjadriť čo cíti a čo chce, tak nás to zbavuje obrovského množstva viny a nekonečných (často nevyjadrených) očakávaní a obvinení.

Neznamená to, že druhí sú menej dôležití. Ak sa naozaj cítime dobre ohľadom seba, tak jednoducho nepotrebujeme ani nechceme niekomu ubližovať alebo ho podceňovať. Opak je pravdou, čím viac chápeme a oceňujeme samých seba, tým lepšie rozumieme druhým. Je normálne, že máme zdravý obraz o tom, čo to znamená zámerne ohroziť slobodu a osobný priestor druhých ľudí, a nerobiť to, lebo vieme aké to je. Ale, v ideálnej situácii, sú želania, pocity a nesúhlas s druhými vyjadrené, a keďže nie je potrebné sebaobviňovanie, tak nie je potrebné ani cítiť strach alebo vinu. Týmto spôsobom sa pre nás stane oveľa ľahšie počúvať a oceňovať pohľad druhých ľudí.

Takéto ideálne situácie sa stávaju zriedka a často musíme zvážiť osobnú históriu druhých ľudí a modely v ktorých fungujú, ich strachy, vinu a potlačené pocity. A tiež naše vlastné. Často budeme v situáciách, keď druhá osoba nebude schopná vziať do úvahy naše hranice. A toto robí prácu na vlastnej sebaúcte veľmi zaujímavou a plnou príležitostí ako sa učiť o sebe z rôznych uhlov pohľadu a v rôznych situáciách.

Plagiatorizmus je trestný čin. © Kosjenka Muk, 2005, všetky práva vyhradené.

Odporučte článok...